Päť mesiacov bez hokejovej extraligy ubehlo ako voda a už v piatok 12.09.2014 sa oficiálne znova otvorili brány našich zimných štadiónov. Možno si poviete: „O čom to tu ide tento človek písať? Veď športu sú plné médiá, internet nevynímajúc. A navyše o slovenskej extralige? Veď kto už má pri jej úrovni o ňu dnes záujem? A kto mal tú drzosť, dať do jej názvu to slovíčko extra?“ Odkedy sa popri práci venujem športovo-komentátorskej žurnalistickej praxi, je to už trinásť rokov, sa stretávam s rôznymi typmi otázok a témami. Založiť si blog, písať blog, blogovať, nech to už nazvem akokoľvek, nebol môj priamy nápad. Nechal som sa nahovoriť mojím dobrým priateľom a verím, že sa nájde aspoň pár ľudí, ktorým časom moje slová, myšlienky alebo informácie niečo dajú.
Dámy a páni, milí čitatelia, vítam vás na svojom blogu. Rozhodol som sa písať o našej hokejovej extralige. Hokejovej preto, lebo v hokeji sa cítim „doma“. A našej extralige preto, lebo je „naša“. Beriem ju tak ani nie z titulu národnej príslušnosti, ale ako dieťa slovenskej spoločnosti, športových a hokejových fanúšikov. Dieťa ako šport samotný, opičiaci sa po rodičoch a nastavujúce nám zrkadlo. My všetci, mysliac novinárov, funkcionárov, športovcov a fanúšikov, sme súčasťou rodiny. V podobe rodiča, dieťaťa, súrodenca, blízkeho alebo vzdialeného príbuzného. To ako vyzeráme, ako sa správame, v akej pozícii sa nachádzame, závisí predovšetkým na nás, na každom z nás. Aj naša extraliga je taká aká je, aj my sme, akí sme. Šport je odrazom spoločnosti. Šport je odrazom nás všetkých. A každý zápas mi pripomína život, do ktorého sa denne ponárame. Tak ako slávna paralela Balíčka kariet s Bibliou, tak každé športové podujatie je paralelou so životom. Začiatok zápasu sa rovná začiatku života. Obsahuje úvodný nápor, keď máme dosť síl. Opatrné začiatky, keď nevieme čo očakávať. Byť pod tlakom, dostať gól, znamená vyrovnať sa s prekážkami, s ktorými sa stretneme. Prehry nám ukážu chyby, preveria našu silu a postavia nás na nohy. Raz sme hore, raz dole, aj to je v športe. Stačí sa pozrieť na zdanlivo vyhratý zápas končiaci prehrou, zdanlivo prehratý zápas končiaci výhrou. A bohužiaľ má aj koniec, keď už niet síl, ale aj koniec, v ktorom posledné zbytky energie vytvoria niečo neopakovateľné a nezabudnuteľné. Toto všetko a oveľa, oveľa, oveľa viac ponúka život, šport, šport v živote, život v športe. Viem, je ďaleko viac atraktívnejších súťaží ako naša extraliga a v dnešnej dobe azda aj viac životne dôležitých tém, než je šport. Všetko však so všetkým súvisí. Ten kto nevníma šport len ako nejaké naháňanie sa za pukom alebo iným športovým náčiním vie, že je za ním podstatne viac. A to množstvo hodnôt vedúce k prospechu celej spoločnosti a tým aj sebe samému. Akí budeme my, taká bude spoločnosť a taký bude aj obraz v zrkadle, šport. Vážme si viac, čo je naše. Chváľme, čo je naše. Kritizujme čo je naše, ale konštruktívne. A hlavne buďme k sebe úprimní.
Náš šport si zaslúži viac pozornosti, viac financií, kvality a väčšieho váženia si seba samého. Mojím zámerom je nielen informovať o športe, ľadovom hokeji, ale ponúknuť myšlienky, kde šport je viac než iba šport.
S pozdravom
Peter Rosenberg
